Pavol Huorka odštartoval svoju vojenskú kariéru už v roku 1913, keď narukoval do rakúsko-uhorskej armády. Po vypuknutí vojny bol pridelený k 15. honvédskemu pluku. Neraz spomínal, ako počas ťaženia na východnom fronte medzi druhmi v zákopoch prízvukoval význam dodržiavania prísnej hygieny. V roku 1915 padol do ruského zajatia. V tábore, kde bol internovaný, ho prekvapilo úctivé zaobchádzanie cárskych dôstojníkov so zajatcami. Snáď i to bol jeden z dôvodov, prečo Pavol Huorka neskôr využil jedinečnú príležitosť pripojiť sa k československým légiám a brániť svoj národ proti veľmoci, ktorej pôvodne slúžil. Po vojne sa tak do novej vlasti vrátil ako vážený občan. Neobišiel ale bez ujmy na zdraví. Výbuch granátu na ňom zanechal trvalé následky. Čiastočnú stratu sluchu. Po vojne dokončil štúdium na československej inštrukčnej škole, následne sa stal župným veliteľom žandárstva. Nové štátotvorné usporiadanie, ktoré bolo na Slovensku nastolené v roku 1939, sa postaralo o to, že tento zarytý podporovateľ československej štátnosti musel byť predčasne penzionovaný.
Ručne zdobené fotoalbumy