Srpski vojnik trećeg poziva čuva most pod stražarom napravljenom od kreveta u selu Dobrunu, Bosna

Fotografie Šabľa Miska na jedlo || Môj otec Jozef Čatloš narukoval v Košiciach a absolvoval výcvik na horského strelca, ktorého úlohou bolo obsluhovať ľahké kanóny. Jeho rota operovala v Dolomitoch na talianskom fronte. Postupne sa vypracoval na čatára a velil skupine delostrelcov. Pretože k jeho čate neboli pridelení len Slováci, ale aj iné národnosti Habsburskej ríše, osvojil si pre dorozumievanie základy taliančiny a nemčiny. Neraz celé mesiace držali vojaci na oboch stranách pozície v horách. Prebývali v úkrytoch v skalách, ktoré nazývali líščie nory. Zásobovanie tak neprístupných miest bolo nesmierne obtiažne. Na transport sa používali lanovky. Otec spomínal, že počas jednej cesty lanovkou sa strhla bitka a on aj s jedným Srbom ostali stáť v ľufte. Srb vraj tak hnusne nadával, že ho otec musel utešovať. Všetko ale nakoniec dobre dopadlo a oni prežili. Otec v skalách prežil mnoho útokov. No jeden z nich sa mu v pamäti uchoval až do konca života. Počas útoku talianskych jednotiek tesne pri ňom vybuchla mína. Z explózie ostal otrasený, no prežil. A to len vďaka modlitebnej knižke v jeho kabáte, ktorá zachytila veľkú črepinu. Ak by trafila iné miesto na jeho tele, prišiel by isto o život. Jedného dňa vraj na front dorazil aj sám cisár František Jozef I. so sprievodom. Po vykonaní inšpekcie prišlo k udeľovaniu vyznamenaní a jedno dostal aj Jozef Čatloš. Keď sa ho cisár pýtal, za čo mu bolo venované, nevedel odpovedať. Napokon jeden z pohotových dôstojníkov musel poznamenať, že za chrabrosť. Pre Jozefa ale front znamenal predovšetkým každodenný boj o holý život. Hoci vždy odhodlane čelil útoku nepriateľa, aj on sa jedného dňa pokúsil aspoň na istý čas vyhnúť nebezpečenstvu. Rozhodol sa, že bude predstierať chorobu. Previezli ho do poľnej nemocnice, ktorá bola plná pacientov, trpiacich na TBC. Keď po čase vizitujúci lekár začal mať o jeho zhoršenom zdravotnom stave pochybnosti a hrozilo, že ho čochvíľa pošlú opäť na front, pomohol mu pacient, ktorý s ním zdieľal izbu tým, že v jeho skúmavke začal nechávať vlastné sliny. Takto to fungovalo len istú dobu. Keď pacient zomrel, otec bol preložený na iné oddelenie a čoskoro ho znovu poslali k spolubojovníkom do hôr. Koncom roka 1918 otec dostal dovolenku a odišiel navštíviť rodinu. Keď prišiel aj s dvomi ďalšími Slovákmi z jeho útvaru vo Viedni na zastávku električky, dievčina, ktorá sedela v okoloidúcom vagóne, mu nečakane z hlavy strhla jeho vojenskú čiapku a volala, že vojna sa skončila. Otec tomu spočiatku nechcel veriť. Keď sa však neskôr stal svedkom búrlivých reakcií obyvateľov hlavného mesta rozpadnutej ríše, nebolo o slovách dievčaťa z električky pochýb. Domov sa tak vrátil v plnej poľnej a priniesol so sebou aj šabľu, ktorá ho sprevádzala celou svetovou vojnou.

Front || Novodobá fotografia pamätníka postaveného v roku 1928 na počesť padlým vojakom pochádzajúcich z mesta Lipany. O postavenie tohto pamätníka sa zaslúžil ako člen obecnej rady aj bývaly vojak a zajatec Jozef Turlík. Pomník bol zrekonštruovaný v roku 2000???