Len nedávno sa mi do rúk dostali takmer storočné listy s označením zdravotníckej organizácie Červený kríž, ktoré boli adresované mojej starej mame. Odosielateľom bol môj starý otec, Pavol Zúr z Tisovca. Z nesúrodých, rakúskou cenzúrou upravených textov listov sa postupne vynárali dosiaľ nepoznané skutočnosti o osudoch mojich predkov v období prvej svetovej vojny. Len jediný z množstva listov, ktoré od roku 1914 do roku 1917 pravidelne odchádzali z Przemyślu a neskôr z Astrachanu, oznamoval, že Pavol padol na východnom fronte do zajatia. Automaticky ma zaujímalo, či vstúpil aj do radov československých legionárov. Po konzultáciách s českými vedeckými inštitúciami som sa ale dopátral k zamietavej odpovedi. Biele miesta rodinnej histórie mi následne pomohla zaplniť moja mama. Spomínala si, že jej otec v zajatí neraz rozprával o práci na jednom z tých hospodárstiev, kde po odchode mužov na front chýbala chlapská ruka. Na nekonečnej ázijskej stepi vraj pásol dobytok. Listy však v roku 1917 prestali domov prichádzať, a tak sa nedozvieme, čo počas záverečnej fázy vojny Pavol prežíval. Dátum jeho šťastného návratu domov nie je známy, no určiť nám ho pomáha náš rodostrom. Prví Pavlovi potomkovia sa narodili pred rokom 1914, tých zvyšných rodičia na matrike prihlasovali až od roku 1919. S rodinou sa tak po dlhom odlúčení opäť stretol pravdepodobne krátko po vyhlásení Československej republiky. || Korešpondencia. Mapa.

Pavol Huorka odštartoval svoju vojenskú kariéru už v roku 1913, keď narukoval do rakúsko-uhorskej armády. Po vypuknutí vojny bol pridelený k 15. honvédskemu pluku. Neraz spomínal, ako počas ťaženia na východnom fronte medzi druhmi v zákopoch prízvukoval význam dodržiavania prísnej hygieny. V roku 1915 padol do ruského zajatia. V tábore, kde bol internovaný, ho prekvapilo úctivé zaobchádzanie cárskych dôstojníkov so zajatcami. Snáď i to bol jeden z dôvodov, prečo Pavol Huorka neskôr využil jedinečnú príležitosť pripojiť sa k československým légiám a brániť svoj národ proti veľmoci, ktorej pôvodne slúžil. Po vojne sa tak do novej vlasti vrátil ako vážený občan. Neobišiel ale bez ujmy na zdraví. Výbuch granátu na ňom zanechal trvalé následky. Čiastočnú stratu sluchu. Po vojne dokončil štúdium na československej inštrukčnej škole, následne sa stal župným veliteľom žandárstva. Nové štátotvorné usporiadanie, ktoré bolo na Slovensku nastolené v roku 1939, sa postaralo o to, že tento zarytý podporovateľ československej štátnosti musel byť predčasne penzionovaný. || Ručne zdobené fotoalbumy

Služební výkaz || Pavel Růžička, neznámý příběh vojáka, zachován pouze Služební výkaz se všemi podrobnostmi o jeho válečném působení. Služební výkaz zachován v rámci pozůstalosti Dr. Ladislava Digrina.