Přednáška z farmacie 1899 - 1900 (kopie) Portrétní fotografie BL 2. 11. 1929 článek z časopisu Pestrý týden K mezin. lékárnickému kongresu v Praze. Lékárnické starožitnosti Mg.Ph. Bohuslava Lavičky v Tržicu (S.H.S.)\n Fotografie části sbírky BL Fotografie hrobu BL v Kovoru Fotografie dcery BL, Ljudmily, v tatínkově lékárně v Tržiči 1941 Pohled dceři Ljudmile z Bratislavy do Lublaně, kolem 1935 Svatební fotografie Ljudmily Lavičkové a Vítězslava Čejky, 6. 12. 1941, Pardubice Fotografie Katariny Lavičkové s dcerou Vlastou, 1917 || Paní Radimerski (narozena 14. 4. 1944) vypráví příběh svých rodičů a prarodičů. Její dědeček z matčiny strany, Bohuslav Lavička (1879 - 1942), syn zahradníka z Chrudimi Františka Tomáše Lavičky a Marie Magdaleny Markalousové (1851 - 1922) z obce Jesničany (dříve Jesenčany). Brzy ovdověla, starala se pak sama o zahradnictví. Pozemky a nemovitosti zůstaly Bohuslavovi, který je pronajal a dojížděl do Československa, aby se o ně staral. Rodiče Bohuslava Lavičky měli čtyři děti, z nichž se ale jediný Bohuslav dožil dospělosti. Vystudoval Karlovu univerzitu v Praze farmacii a malířství na akademii. Po škole pracoval v Čechách a na Moravě jako lékárník, později ve Švýcarsku a nakonec se usadil v Tržiči ve Slovinsku, kde koupil v roce 1911 lékárnu, která velmi vzkvétala. Jeho maminka, Marie Lavičková, studovala ovocnářskou školu. Bohuslav Lavička se oženil v Tržiči, vzal si svou asistentku, Katarinu Rastovčan (2. 6. 1892 Rurna) ze Záhřebu, kde studovala farmacii. Bohuslava Lavičku si vzala 19. 10. 1914 v Záhřebu. Oba pracovali nadále v lékárně, o děti se staraly chůvy. Měli spolu tři děti. Maminka paní Radimerski, Ljudmila Lavička (17. 11. 1919 - 28. 5. 2010), se v roce 1936 seznámila se svým budoucím manželem, Vítězslavem Čejkou (zemřel 27. 7. 1987 v Teplicích). V roce 1936 byla poprvé v Čechách, ve Slatiňanech, kde bydlela měsíc na prázdninách u sestry Bohumila Markalouse. Znovu navštívila Československo v roce 1938, kdy bydlela u druhé sestry Markalousovy, Bohuslavovy sestřenice. Bohuslav Lavička měl velkou knihovnu a sbírku majoliky (viz odkaz www.lek.si/si/o-nas/lavickova-zbirka/). Bohuslav Lavička byl zajat německými vojáky a zastřelen 17. července 1942. Jeho sbírku odkoupila farmaceutická firma LEK a v Lublani dodnes existuje muzeum.

Fotografie Šabľa Miska na jedlo || Môj otec Jozef Čatloš narukoval v Košiciach a absolvoval výcvik na horského strelca, ktorého úlohou bolo obsluhovať ľahké kanóny. Jeho rota operovala v Dolomitoch na talianskom fronte. Postupne sa vypracoval na čatára a velil skupine delostrelcov. Pretože k jeho čate neboli pridelení len Slováci, ale aj iné národnosti Habsburskej ríše, osvojil si pre dorozumievanie základy taliančiny a nemčiny. Neraz celé mesiace držali vojaci na oboch stranách pozície v horách. Prebývali v úkrytoch v skalách, ktoré nazývali líščie nory. Zásobovanie tak neprístupných miest bolo nesmierne obtiažne. Na transport sa používali lanovky. Otec spomínal, že počas jednej cesty lanovkou sa strhla bitka a on aj s jedným Srbom ostali stáť v ľufte. Srb vraj tak hnusne nadával, že ho otec musel utešovať. Všetko ale nakoniec dobre dopadlo a oni prežili. Otec v skalách prežil mnoho útokov. No jeden z nich sa mu v pamäti uchoval až do konca života. Počas útoku talianskych jednotiek tesne pri ňom vybuchla mína. Z explózie ostal otrasený, no prežil. A to len vďaka modlitebnej knižke v jeho kabáte, ktorá zachytila veľkú črepinu. Ak by trafila iné miesto na jeho tele, prišiel by isto o život. Jedného dňa vraj na front dorazil aj sám cisár František Jozef I. so sprievodom. Po vykonaní inšpekcie prišlo k udeľovaniu vyznamenaní a jedno dostal aj Jozef Čatloš. Keď sa ho cisár pýtal, za čo mu bolo venované, nevedel odpovedať. Napokon jeden z pohotových dôstojníkov musel poznamenať, že za chrabrosť. Pre Jozefa ale front znamenal predovšetkým každodenný boj o holý život. Hoci vždy odhodlane čelil útoku nepriateľa, aj on sa jedného dňa pokúsil aspoň na istý čas vyhnúť nebezpečenstvu. Rozhodol sa, že bude predstierať chorobu. Previezli ho do poľnej nemocnice, ktorá bola plná pacientov, trpiacich na TBC. Keď po čase vizitujúci lekár začal mať o jeho zhoršenom zdravotnom stave pochybnosti a hrozilo, že ho čochvíľa pošlú opäť na front, pomohol mu pacient, ktorý s ním zdieľal izbu tým, že v jeho skúmavke začal nechávať vlastné sliny. Takto to fungovalo len istú dobu. Keď pacient zomrel, otec bol preložený na iné oddelenie a čoskoro ho znovu poslali k spolubojovníkom do hôr. Koncom roka 1918 otec dostal dovolenku a odišiel navštíviť rodinu. Keď prišiel aj s dvomi ďalšími Slovákmi z jeho útvaru vo Viedni na zastávku električky, dievčina, ktorá sedela v okoloidúcom vagóne, mu nečakane z hlavy strhla jeho vojenskú čiapku a volala, že vojna sa skončila. Otec tomu spočiatku nechcel veriť. Keď sa však neskôr stal svedkom búrlivých reakcií obyvateľov hlavného mesta rozpadnutej ríše, nebolo o slovách dievčaťa z električky pochýb. Domov sa tak vrátil v plnej poľnej a priniesol so sebou aj šabľu, ktorá ho sprevádzala celou svetovou vojnou.

Front || Novodobá fotografia pamätníka postaveného v roku 1928 na počesť padlým vojakom pochádzajúcich z mesta Lipany. O postavenie tohto pamätníka sa zaslúžil ako člen obecnej rady aj bývaly vojak a zajatec Jozef Turlík. Pomník bol zrekonštruovaný v roku 2000???