Spolu s ďalšími rodinnými príslušníkmi by sme chceli pri príležitosti 100. výročia začiatku 1. svetovej vojny pripraviť pamätnú tabuľu s menami tých, ktorí pochádzali z obce Lazy pod Makytou (okres Púchov) a ktorí vo vojne bojovali a zahynuli. Pri tejto príležitosti sa uskutočnilo pátranie po menách, dokladoch a archívnych materiáloch, ktoré by tieto skutočnosti potvrdili. 1. svetovú vojnu, na rozdiel na 2. svetovej vojny a Slovenského národného povstania, v obci nepripomína žiadny pamätník či pamätná tabuľa. V 1. svetovej vojne bojoval môj starý otec Štefan Balucha, ktorý narukoval na ruský front krátko po vyhlásení vojny. O jeho pôsobení sa nezachovali žiadne dokumenty a z vojny sa nevrátil. V čase, keď odchádzal na front, bol ženatý a mal dve malé deti, jedným z nich bol môj otec, ktorý sa narodil v lete roku 1913. Keď mal jeden rok, jeho otec odišiel na front a vôbec si ho nepamätal. Zaujímam sa o osud mojich predkov a preto som sa pripojil k iniciatíve vybudovania pamätnej dosky v rodnej obci môjho starého otca. || archívne dokumenty - Súpis smrtného pádu - starý otec bol úradne prehlásený za mŕtveho v auguste 1925

Fotografie Šabľa Miska na jedlo || Môj otec Jozef Čatloš narukoval v Košiciach a absolvoval výcvik na horského strelca, ktorého úlohou bolo obsluhovať ľahké kanóny. Jeho rota operovala v Dolomitoch na talianskom fronte. Postupne sa vypracoval na čatára a velil skupine delostrelcov. Pretože k jeho čate neboli pridelení len Slováci, ale aj iné národnosti Habsburskej ríše, osvojil si pre dorozumievanie základy taliančiny a nemčiny. Neraz celé mesiace držali vojaci na oboch stranách pozície v horách. Prebývali v úkrytoch v skalách, ktoré nazývali líščie nory. Zásobovanie tak neprístupných miest bolo nesmierne obtiažne. Na transport sa používali lanovky. Otec spomínal, že počas jednej cesty lanovkou sa strhla bitka a on aj s jedným Srbom ostali stáť v ľufte. Srb vraj tak hnusne nadával, že ho otec musel utešovať. Všetko ale nakoniec dobre dopadlo a oni prežili. Otec v skalách prežil mnoho útokov. No jeden z nich sa mu v pamäti uchoval až do konca života. Počas útoku talianskych jednotiek tesne pri ňom vybuchla mína. Z explózie ostal otrasený, no prežil. A to len vďaka modlitebnej knižke v jeho kabáte, ktorá zachytila veľkú črepinu. Ak by trafila iné miesto na jeho tele, prišiel by isto o život. Jedného dňa vraj na front dorazil aj sám cisár František Jozef I. so sprievodom. Po vykonaní inšpekcie prišlo k udeľovaniu vyznamenaní a jedno dostal aj Jozef Čatloš. Keď sa ho cisár pýtal, za čo mu bolo venované, nevedel odpovedať. Napokon jeden z pohotových dôstojníkov musel poznamenať, že za chrabrosť. Pre Jozefa ale front znamenal predovšetkým každodenný boj o holý život. Hoci vždy odhodlane čelil útoku nepriateľa, aj on sa jedného dňa pokúsil aspoň na istý čas vyhnúť nebezpečenstvu. Rozhodol sa, že bude predstierať chorobu. Previezli ho do poľnej nemocnice, ktorá bola plná pacientov, trpiacich na TBC. Keď po čase vizitujúci lekár začal mať o jeho zhoršenom zdravotnom stave pochybnosti a hrozilo, že ho čochvíľa pošlú opäť na front, pomohol mu pacient, ktorý s ním zdieľal izbu tým, že v jeho skúmavke začal nechávať vlastné sliny. Takto to fungovalo len istú dobu. Keď pacient zomrel, otec bol preložený na iné oddelenie a čoskoro ho znovu poslali k spolubojovníkom do hôr. Koncom roka 1918 otec dostal dovolenku a odišiel navštíviť rodinu. Keď prišiel aj s dvomi ďalšími Slovákmi z jeho útvaru vo Viedni na zastávku električky, dievčina, ktorá sedela v okoloidúcom vagóne, mu nečakane z hlavy strhla jeho vojenskú čiapku a volala, že vojna sa skončila. Otec tomu spočiatku nechcel veriť. Keď sa však neskôr stal svedkom búrlivých reakcií obyvateľov hlavného mesta rozpadnutej ríše, nebolo o slovách dievčaťa z električky pochýb. Domov sa tak vrátil v plnej poľnej a priniesol so sebou aj šabľu, ktorá ho sprevádzala celou svetovou vojnou.

Sitnim slovima u maloj bilježnici Mate Grbac piše svoj žalostan dnevnik četvrte godine rata.