Štefan Kollár bol roľníkom, neskôr vlastnil obchod s drobným tovarom. V obchode bol veľmi úspešný, nakúpil pozemky, ktoré obhospodaroval. Na začiatku vojny narukoval na front a hneď bol odvelený mimo rodiska, postupne bojoval na viacerých frontoch. Po návrate z frontu spomínal na prežité utrpenie. Tí, ktorí sa najviac usilovali o zabíjanie protivníka v prvej línie, často padli ako prví. Aj Štefan Kolár bol v prvej líni, a vedľa neho padali vojaci ako hrušky. Počas vojny mal pocit, že ho chránila vyššia moc, pretože prežil až do konca vojny bez väčšej ujmy na zdraví. Bol veľmi nábožný, veril, že Pán Boh mu stále pomáha. V jednom z príbehov spomínal, že po boji dostali vojaci mináž = poľné jedlo. Do vojenských ešusov im podali nie veľké sústo. Zvyčajne dostávali jedlo bez chuti, ktoré pozostávalo z varenej repy, kúska čierneho chleba a niekedy na prilepšenie kúsok slaniny. Stávalo sa však aj to, že jedlo nedostali aj týždeň v dôsledku prelomu frontovej línie, keď boli odrezaní od zásobovacieho tylu. Keď začala rota cca 100 vojakov jesť, zrazu začal granátový útok a z celej jednotky ostali nažive len dvaja. Takéto útoky sa ešte viackrát opakovali. Aj napriek tomu, že bol niekoľkokrát nasadený vo frontovej línii, nebol nikdy zranený. Vo vojne vládli neľudské podmienky, niekdy ležali dva - tri týždne v zákopoch bez výmeny spodného prádla, vojaci boli tak zavšivavení, že keď si pretreli rukou zátylok, nabrali za hrsť vší. To bol jeden z najnepríjemnejších zážitkov v jeho živote. Keď protivník začal strieľať z kanónov, vojaci prežívali hotové peklo na zemi. Mal veľa kamarátov, všetci boli postupne zabití. Z frontu posielal domov listy poľnou poštou. Keď prešli na ruskú stranu, začali Slovanov organizovať do légií ako prostest proti rakúsko - uhorskej monarchii a prešli až na Sibír do Vladivostoku okolo Bajkalského jazera. Tu chytali ryby, čo bolo pre vojakov malé rozptýlenie po bitke vo fronte. Na Sibíri vládli kruté podmienky na prežitie. Dostávali málo jedla, trpeli zimou, spávali v malých stanoch, prípadne v prístreškoch, ktoré našli počas útrapnej cesty, ktorá merala približne 4000 km. Vojaci si veľa vytrpeli, veľa z nich utrpelo omrzliny, prípadne zmrzli alebo umreli po ceste. Spolu s nimi putovali aj ošetrovateľky, ktoré boli stále zaneprázdené. Z lazaretov sa ozýval krik a plač, zranení vojaci veľakrát v lazaretoch umierali bez ošetrenia. Mŕtvych zakopávali na neznáme miesta počas cesty. Keď skončil boj, všade vôkol na bojisku boli mŕtvoly a zomierajúci vojaci, ktorí dokonali na meste. Zo Sibíra ich následne previezli z Vladivostoku loďami na juh Európy, pravdepodobne to bolo 32 - 34 transportov. Odtiaľ sa po niekoľkých týždňoch dopravili domov. Každý transport mal svoju trasu. Postupne sa Štefan Kollár vypracoval na vlakvedúceho (Zuckfurher), takže už nemusel bojovať v prvej líni a získal určité privilégiá. Rozprával rôzne príhody z transportných vlakov. Napríklad vozili veľiteľ a veľmi zle naňho zapôsobilo, že vysokí vojenskí hodnostári mali zlaté goliere a vystupovali veľmi opovržlivo a nezdravo sebavedomo voči vojsku. Za každý malý priestupok bol hneď udelený trest, samotka alebo vojak nedostal mináž - t.j. dostal len vodu. Mal aj také šťastie, že ho mohla raz za celý čas počas vojny v Košiaciach navštíviť jeho budúca manželka. Pán Kollár odkazuje budúcim generáciám, že už nikdy nesmú pripustiť také hrôzy, ako prežívajú ľudia počas vojny. Vojna je márnosť a zbytočne premrhané ľudské životy. Napriek tomu, Štefan Kollár sa napriek prežitým útrpám dožil vysokého veku - iste na tom má zásluhu jeho tvrdá práca po celý život, striedmosť v jedle, usporiadaná životospráva po návrate z vojny a úprimná viera v Boha. Keď sa vrátil z frontu v roku 1921, oženil sa so Žofiou rod. Balogovou. Spolu mali deväť detí, z toho 2 chlapcov a 7 dievčat. Aj jeho manželka sa dožila úctyhodných 100 rokov a dva týždne svojho života.
Fotografia Štefana Kollára s manželkou rod. Balogovou.