Môj starý otec Ondrej Földes sa narodil v Lučenci dňa 27. októbra 1883. Pracoval v Rakotayho fabrike na výrobu smaltovaného riadu v Lučenci. Po vypuknutí 1. svetovej vojny narukoval ako tridsaťjedenročný ženatý muž v meste Klagenfurt v Rakúsku do oddielu horských strelcov rakúsko-uhorskej armády. Doma zanechal manželku Júliu a dve deti Štefana a Irmu. Z Klagenfurtu sa so svojím regimentom presunul na taliansky front k rieke Isonzo - Soča, kde sa zúčastnil prvých bitiek na tomto území. Pri jednej z nich bol ranený. Prestrelili mu pravý lakeť. Podľa jeho rozprávania dlho blúdil cez územie frontu, cez lesy a močariny, až k lazaretu. Za ten čas sa mu v neošetrenej rane vyliahli larvy. Po strastiplnej ceste sa ale dostal do lazaretu, nachádzajúceho sa niekde na území dnešného Slovinska. Počas pobytu v nemocnici sa naučil niekoľko talianskych slov. Okrem toho si z obdobia zotavovania zachoval množstvo spomienok. V pamäti mi utkvela najmä tá, ktorú nám často hovorieval.Každú noc vraj zraneným vojakom chodila v lazarete obhrýzať prsty na nohách neznáma žena v čiernom. Podľa starého otca to bola bosorka, ktorá liečených vojakov neraz uriekla. Ondrej sa však viac obával o zranenú ruku. Hrozilo, že o ňu príde, ale našťastie bola dôkladne ošetrená a následne vyliečená. Rana sa síce zacelila, ale odvtedy už starký nemohol ruku vystrieť a bol nútený držať ju stále zohnutú v lakti. Po doliečení ho poslali domov. Ondrej Földes sa stal vojnovým invalidom. Mal šťastie, že ako občana s takýmto sociálnym statusom ho zamestnali vo fiľakovskej továrni na výrobu smaltovaného riadu, známej neskôr ako spoločnosť Sfinx. Najstarší dokument, popisujúci jeho zdravotný stav, pochádza ešte z roku 1917. Je to preukaz vojnového invalida, ktorý ho uznával nespôsobilým vojenskej služby. Ďalší dokument je prepúšťací list z roku 1922, vydaný okresným veliteľstvom v Lučenci, na základe ktorého je ako válečný poškozenec, bývalý vojín prepustený z československej armády. Z legitimácie vojenského invalida z roku 1939, písanej po maďarsky, sa dozvedáme, že starého otca vyradili z vojska 5. mája 1915 a jeho posledným vojenským oddielom bol 29. oddiel horských strelcov c. k. armády. Zachovali sa nám i rôzne dokumenty, popisujúce jeho zdravotný stav. Z obdobia 1. ČSR pochádza nález z roku 1920, výmer o výške invalidného dôchodku na sumu 90.- Kč mesačne z roku 1921 a obdobné dokumenty z nasledujúcich rokov. Zaujímavé sú predovšetkým oznamy z rokov 1934-1935, podľa ktorých štát plánoval pozastaviť, resp. znížiť vyplácanie invalidných dôchodcov. Bol to jeden z dôsledkov doznievajúcej hospodárskej krízy. Zásluhou organizácie Družina československých válečných poškodencov na Slovensku, ktorej členom bol aj starý otec, sa však výška invalidných dôchodkov nezmenila. Z vojny si Ondrej Földes neodniesol len bolestivé zranenie. Za vojenské zásluhy mu bola udelená i medaila, ktorá sa, bohužiaľ, do dnešných dní nezachovala. Okrem toho si priniesol ako pamiatku z frontu dva spílené šrapnely, ktoré potom slúžili ako ozdobné vázy. Zomrel vo veku 83 rokov v roku 1966.
Fotografia Dokument Oznam Oznam v maďarskom jazyku Prepúšťací list Výmer Nález Dokument Dokument