Kronika
Môj starý otec Ján Jablonický /1894-1982/, rodák z Jasloviec, /dnes Jaslovské Bohunice/ pri Trnave, dokončil a vydal rok pred svojou tragickou smrťou, iba v dvoch exemplároch svoj Životopis, ktorý zároveň nazval „Kronika: a dejiny z môjho poznania, rodičov a iných priateľov“. Kronika s fotografiami má 252 strán. Zredigoval ju nasledujúci rodinný kronikár, jeho syn a môj otec, František Jablonický /1924-2007/, ktorý napísal ešte rozsiahlejšiu druhú rodinnú Kroniku. Vyšla posmrtne /2011/, predbežne tiež iba pre najbližšie rodinných príslušníkov. Obe Kroniky zobrazujúce nielen úzky rodinný život, ale aj širší regionálny, na Trnavsku, ale dotýkajú sa aj závažných celoslovenských či celoeurópskych udalostí. Pre oboch v živote bola určujúca predovšetkým vojna, hoci si ju takmer nik neželal! Pre starého otca prvá svetová, s nesmierne krutými dôsledkami, pre otca druhá svetová, ktorú našťastie prežil, rovnako ako ďalší rodinný príslušníci bez väčšej ujmy. Strašný tragický rozmer a dopad prvej svetovej vojny, špeciálne na svoju obec Jaslovce na západnom Slovensku, Slovákov, rodinu i seba, veľmi sugestívne popísal starý otec Ján. Pôvodne svoje zážitky iba rozprával nám vnukom. A ja ako najstarší, som ho vyzval aby ich zapísal a zanechal potomkom. Pôvodne ju písal krásnym kaligrafickým písmom ručne. Prvý prepis urobil vyše osemdesiaťročný, potom čo dostal od svojich žijúcich šiestich detí písací stroj. Prvotná krasopisná verzia sa nezachovala, lebo pri požiari izby, keď mu vybuchli kachle na plyn, sa udusil, takmer 89-ročný! Nezahynul v prvej svetovej vojne, kde ho veľmi ťažko zranil delostrelecký granát, dokonca hneď prvý deň nástupu do prvej línie frontu v Karpatoch na dnešnej Ukrajine. Celý život však nosil v nohe ešte zvyšky črepín, čo mu zabudli vyoperovať! Na Ukrajine mu však zahynuli jeho dvaja starší bratia: 24-ročný Peter a 27 ročný Štefan. Z malej obce Jaslovce zahynulo až osemnásť jeho rovesníkov, čo na Slovensku nebolo výnimkou. Starého otca ako vojaka odviedli 1. októbra 1914, v Bratislave, tam aj narukoval 30. októbra, a z tých ktorí spolu narukovali zahynuli hneď piati. Aj jeho švagor Ľudor Polakovič. Dojímavo a realisticky popisuje rozlúčku s okolím, piesne ktoré spievali, pretože vedeli, že mnohí, ak nie väčšina, sú odsúdení na smrť, prinajmenej na pochmúrne zážitky na fronte. Navyše ich hnali za ideály, ktoré nechceli a vlasť ktorá im bola krutou macochou, Rakúsko-Uhorsko, neumožňujúcou im uplatniť ani základné národné a ľudské práva. Zo zadosťučinením neskôr však vnímal, že ich obete umožnili po vojne vznik dvoch oslobodených národov v Česko-Slovensku. Po zranení koncom januára 1915, liečil sa do 11. mája, nastúpil znovu do útvaru, ale lekári ho na rok prepustili 9.júla. Ako invalid pracoval na poli aj oženil sa. Obavy sa mu naplnili a 1. januára 1917 musel opäť nastúpiť do zbrane kdesi na talianskom fronte, v horách, pri Salgamunhe. 15. apríla 1917 však znovu dostal zdravotnú ročnú dovolenku. Po novom nástupe 1918. apríla 1918 prestal veriť, že prežije, ale už ho, na jeho šťastie, nezaradili do prvých línií. A krátko pred skočením vojny ho 15. septembra 1918 demobilizovali. Všetko dopodrobna zaznamenal v svojej Kronike ale aj s neskoršími mnohými osobnými a širšími udalosťami, ktoré sa stali až do jeho smrti. V Kronike II však môj otec František navyše zaznamenal aj smrť ďalšieho príbuzného v prvej svetovej vojne - starého otca mojej matky Vilmy a starej matky Márie Lužákovej z Paderoviec. Jej otec Hrušovský z Brestovian zahynul v bitke pri Janove, neďaleko dnes poľského mesta Lublin.