Fotografie
Otec sa volal Tomáš Kováč. Pochádzal z obce Apatelek, ležiacej na juhu Uhorska. Po štúdiách pôsobil ako učiteľ vo Vukovej. Keď Rakúsko-Uhorsko v lete 1914 vyhlásilo vojnu Rusku, nastúpil ako dvadsaťročný na vojenskú službu. S oddielom ho poslali hájiť záujmy ríše najprv na front do Haliče, neskôr do Bukoviny. V nasledujúcich rokoch sa vypracoval na nadporučíka. Na svojich zverencov zo školských lavíc nezabudol ani v zákopoch. Preto keď sa v roku 1916 vrátil na niekoľko dní domov, navštívil aj žiakov svojej triedy. Z tohto obdobia pochádza aj jedna z fotografii. Otec na nej pózuje pred objektívom s kŕdľom detí. Po návrate na front ho čakalo nemálo problémov. Musel sa liečiť na maláriu a denne bol vystavený smrteľnému nebezpečenstvu. Neraz spomínal na príhodu, keď vyšiel zo svojej provizórnej dôstojníckej pracovne práve v okamihu, keď bola zasiahnutá letiacim granátom. Ak by v bunkri ostal len o pár sekúnd dlhšie, ďalšieho dňa by sa nedožil. Aj táto spomienka je zaznamenaná na fotografiách, ktoré som priniesla. Vojnu napokon prežil, no následky malárie a žalúdočné vredy, ktoré boli spôsobené nesprávnou výživou, sa s ním tiahli do konca života. Od roku 1922 vyučoval na území Československa. Od malička som sa o jeho príbehoch z vojny chcela dozvedieť viac, no žiadne mi nechcel prezradiť s odôvodnením, že na penzii bude na rozprávanie času dosť. Oddych na dôchodku si ale dlho neužil. Ani nie šesť mesiacov po odchode z práce totiž umrel.