Hoci môj starý otec Jozef Mračko pochádzal z jednoduchej roľníckej rodiny, pohyboval sa aj v prostredí uvedomelej mestskej inteligencie. Vo vtedajších Štubnianskych Tepliciach bol aktívnym členom ochotníckeho divadelného spolku. Narukoval v roku 1916. Po výcviku bol ihneď odvelený na územie dnešnej Bosny a Hercegoviny ako príslušník 19. horského pluku, neskôr sa dostal i na taliansky front. Počas tohto obdobia slúžil ako dôstojnícky sluha. Hrôzy, ktoré tu zažíval, najvernejšie vyjadruje spomienka starého otca, s ktorou sa do konca života nevyrovnal. Dotýkala sa chvíle, keď musel zastreliť nepriateľa hľadiac mu priamo do očí. Z náprsného vrecka mŕtveho potom vytiahol fotku jeho manželky a detí. Po vojne sa starý otec usiloval viesť pokojný život a venoval sa remeslu. V roku 1929 sa oženil a mal jednu dcéru. || Pohľadnica. Modlitebná knižka s vloženým štvorlístkom. Štvorlístok. Identifikačná známka. Zápisník z roku 1917. Fotografie z frontu. Bankovky z Talianska. Vyznamenania. Prepúšťací list. Kalamár. Vojenský kufor.

Medaila. Fotografia. || Môj starý otec František Mučka bojoval na talianskom fronte. Tu ho zastihol i rozkaz na ústup. Fotografia z tohto obdobia vznikla v roku 1917 (mesto Ariago). Starý otec tu má pripnutú striebornú Medailu za statočnosť Františka Jozefa I. || || Medaila za statočnosť cisára Františka Jozefa I. || Front || Medal || || Medaila za statočnosť cisára Františka Jozefa I. || Back

Starý otec sa volal István Virág, narodil sa v roku 1886. Bojoval v rakúsko-uhorskej armáde. Bol ženistom, teda vojakom, špecializujúcim sa na plnenie zvláštnych pozemných úloh pomocou špeciálnej techniky. Ženijné vojsko nie je určené pre priame vedenie boja, ale na zaistenie technických prostriedkov a stavieb, podporujúcich alebo umožňujúcich činnosť bojových jednotiek. Počas Veľkej vojny starý otec pôsobil v budove, kde dnes sídli Slovenská národná galéria. Po vojne, ktorú prežil bez ujmy na zdraví, sa živil ako pestovateľ tabaku v Pohronskom Ruskove a neskôr v obci Dolný Pial. || Pamätný obraz