Hliník nad Hronom. Ivánka pri Dunaji, Plášťovce || Pohľadnica starého otca z frontu

1. objekt: Vojenská fotografia J. Turlíka 2. objekt: Obálka denníka J. Turlíka 3. objekt: Strana z denníka J. Turlíka 4. objekt: Odhalenie pamätníka padlým v 1. svetovej vojne v roku 1928 5. objekt: Pamätník padlým v roku 2014 6. objekt: Pamätník padlým v roku 2014 detail || Spomienky vojaka Jozefa Turlíka na 1. svetovú vojnu V pozostalosti nášho otca a dedka sme objavili zošit s názvom: „Soznam firiem“, z ktorého bolo vytrhnutých prvých 8 strán, na ktorých bol v minulosti pravdepodobne tento zoznam vedený (Obr. 2,3). Zošit zrejme dedko použil na písanie zamýšľaného životopisu, ktorý však nevedno prečo nedokončil, ale uchoval nám aspoň zopár svojich spomienok na 1. svetovú vojnu, ktorej sa ako mladý vojak zúčastnil. Nasledujúci text je prepisom originálu, ktorý obsahuje aj niektoré nárečové výrazy: „Ja sa volám Jozef Turlík, narodil som sa 10.4.1898 a môj otec sa volal Ján Turlík narodený v roku 1848 tiež v Lipianoch a dedo sa volal Imrich Turlík, tiež narodený v Lipianoch. A tak, že od kedy matrika bola v Lipianoch a bol som na fare zistiť kedy bol môj otec rodený lebo od kedy bola matrika na fare, farár to viedol. Mne na niečo vtedy bol potrebný otcov rodný list ta som bol ... a bolo to okolo roku 1926. Vtedy sme mali ešte mladého farára a volal sa Jozef Zlatohlavý. Bol to dobrý človek, poznal som sa s ním. Hovoril som mu, žeby som rád znal, že ako dlho naši rodičia a prarodičia už žili v Lipianoch a či by nepozrel do matriky. Ta on veru nahliadnul do matriky, ktorá bola vtedy 256 ročná stará a vo všetkých rokoch meno Turlík bolo. Teraz Vám napíšem, že otec Turlík Ján a matka sa volala rod. Grešová Mária. Boli sme traja. Jeden chlapec bol odo mňa starší o 6 roky a druhý bol odo mňa starší o 16 roky. Obidvaja žijú v Amerike. Ja, keď Vám píšem do tej knihy už som starý a mám 75 rokov. Chcem Vás oboznámiť s mojím životom a tiež aké pomery boli v tom čase a ako sa vtedy žilo. Narodil som sa 10.4.1898, môj otec bol roľníkom, mal osem gbolov rolí, mal svoj dom za ktorý spoluvlastnícke podiely vyplatil brata a sestry. Časť pozemkov prenajímal, lebo z osem gbolov sa nedalo prežiť. Okrem toho aj niečo preobchodoval najmä s kravami. My sme rástli, brat sa učil v Sabinove za remenára. Ako sa pamätám, mladší brat Štefan chodil s kravami na polia a potom ho dali učiť za obuvníka a ja som zasa chodil s kravami. To bolo roku 1906 i do školy a aj s kravami. Vtedy tu boli maďarské školy a my sme vtedy patrili pod Maďarsko. Takže doma sme hovorili po slovensky a v škole sme sa učili po maďarsky. Dosť to bolo zlé a ťažko. Preto sa ešte nedivte, keď niečo zle napíšem, lebo ja a moji bratia sme vychodili maďarské školy. Boli to ťažké časy, továrne neboli, zarobiť nebolo kde. Ta len z tých roličiek, keď nejaký statok vychoval a i to ho bolo ťažko odpredať, lebo ho nemal kto kúpiť. Tu v Lipianoch boli jarmoky každý mesiac a to vo štvrtok a v piatok. Vo štvrtok na hovädzí dobytok a na ošípané a ovce. V piatok krámový, tak to mu hovorili. Tu ponižej kostola a školy, čo je dnešný park boli za rohom postavené šatra a v nich sa predávalo, čo si len chcel. Šaty, obuv, metráky, čižmári a všelijakí iní remeselníci svoj tovar predávali. Okrem toho každý štvrtok v týždni boli trhy na prasatá. Boli to veru ťažké časy. Žena keď išla kopať zemiaky alebo iné robiť, ta zarobila jednu korunu a chlop jednu korunu a 60 halierov, nešlo kde zarobiť. Mladí ľudia, chlapci a dievčatá keď vyrástli a mali 18 rokov, každý chcel odísť do Ameriky. Aj keď sa vyučil remeslo i vtedy chcel odísť do Ameriky. Moji bratia tiež odišli do Ameriky, lebo čo by sme robili na malým hospodárstve traja. To veru boli ťažké časy. Obidvaja bratia pošli a ja som ostal doma a pásol som kravy. Pritom som chodil do školy. Aj keď som vychodil školu, ta som ešte chodil s kravami. Brat odo mňa starší sa vyučil za obuvníka. V našom dome býval žid. Bol obuvník mal tovarišov i učňov. Brat sa u neho vyučil a tam robil za tovariša až do jedenásteho to do roku 1911. Potom sa pozbieral a pošiel do Ameriky. Už vtedy sa veľa rozprávalo o vojne, ta on pošiel do Ameriky a mne zas dali učiť za obuvníka tiež do nášho podnájomníka. Tam som sa učil 2,5 roka. Keď som sa učil, vtedy v roku 1914 v júli vypukla vojna. Prišla mobilizácia, všetci rukovali, kto bol vojakom od 21 rokov do 60 rokov. Začalo sa to v Srbsku a tak sa rozšírilo na celý svet. Ja vtedy mal 16 roky a robil som ako tovariš. Bola aj veliká radosť že je vojna. Jedny plakali a druhí sa radovali. Tí plakali, ktorým synove abo mužove museli narukovať a ísť do vojny. A zasa tí sa radovali čo mysleli, že obsadia za týždeň celý svet. Potom po našej železnici cez Lipiany začali chodiť hore do Poľska a to každú hodinu jeden vojenský transport vojakov. My sme chodili na železničnú stanicu, študenti zo školy aj učitelia čo sme na stanici spievali a povzbudzovali na tú vojnu. Učitelia povymýšľali všelijaké maďarské spievanky. To všetko bolo v rokoch 1914 a 1915. Na koniec to všetko prestalo, bo vojna neprestávala. Už začínalo byť nedobre lebo z frontu prichádzali plné vlaky s ranenými. Už sa prestalo aj chodiť spievať na stanicu. Už začali i bubnovať, aby kto môže niečo uvaril a odniesol maródom na stanicu, teda raneným, lebo i po tri dni vlaky s ranenými stáli na stanici. To sa veru už radosť z vojny vytratila. Začali sa robiť odvody (asentírky) na vojnu. Odvodov sa zúčastňovali tí, čo neboli vojaci. Bolo to v roku 1915 a vtedy už odvodov sa museli zúčastniť aj 18 roční. Vtedy som mal 17 rokov. Prišiel rok 1916, vojna nemala konca a bola ešte väčšia. Znovu sa vykonávali odvody a i ja som už musel na odvod ísť. Bol to 15. marec 1916. Odvody sa konali tu v Lipianoch. Vtedy z môjho ročníka nás bolo 14, lebo v tom čase Lipiany nemali veľa obyvateľov. Bolo ich 1 200, ale vtedy bol v Lipianoch okresný úrad a okres mal 42 obcí, ktoré patrili do Lipianského okresu. Lipiany sa volali po maďarsky Héthars. Za Rakúska boli rozliční vojaci. Jedny sa volali infantéria a 66. regiment bol v Prešove. Tento mal nemecké komando. Bol aj 9. honvédsky regiment po maďarsky sa volal Esred, t.j. pluk a boli aj iné druhy vojsk. Nás 18 ročných ako som spomínal, bolo na odvode 14 a všetkých 14 odviedli za vojakov. 10 vzali k infantérii a 4 ku honvédom. Ja som bol vzatý ku honvédom. V marci boli asentírky, t.j. odvody a 2. mája už sme rukovali. Ja som narukoval do Zglova t.j. do Spišskej Novej Vsi k maďarskému pluku. Odtiaľ nás rozdeľovali a ja som sa dostal do Košíc ku 9. honvédskemu pluku I. práporu do kasárni na ulici Betlehemskej. Tam nás zadelili podľa reči do maďarskej alebo slovenskej roty. Tak nás začali cvičiť, pochodovať a za týždeň sme sa učili bez pušky a po týždni už nám dali pušky. Vonku na cvičišti sme sa učili strieľať a postupovať tak, ako by to bolo na bojisku. Toto cvičenie trvalo 5 týždne a po 5 týždňoch začali previerky, kto je súci na bojisko. Vybrali na dva roty vojakov a na druhý deň nás vystrojili. Dali nám nové šaty, batoh, dva košele a dva spodky a nás premiestnili na košické ihrisko. Tam už boli na ihrisku narobené baraky. Boli sme tam ešte jeden týždeň a ja som bol v 21. rote vojnovej. Bola sobota a každý vojak ešte chcel vidieť svojich rodičov alebo rodičia jeho. Tak ešte v piatok som napísal domov, že už na utorok ideme na front. Že by niektorý z rodičov prišiel ma v nedeľu do Košíc navštíviť. Predtým bola sobota a mali sme veliteľa kapitána, bol dobrý človek. Žiadali sme ho o priepustku na jeden deň, ale len do mesta. Boli sme viacerí, čo sme dostali priepustku. My sme však pošli na železničnú stanicu a každý išiel domov s tým, že v pondelok sa vrátime do Košíc. Nasadli sme do vlaku smerujúceho do Orlova. Bolo nás okolo 20, jeden od Prešova, od Sabinova, ja bol z Lipian a boli aj takí, čo boli z dedín. Keď sme s vlakom prišli do Kysaku, prišla vojenská kontrola a nás kontrolovala. My sme mali priepustky len do mesta, ale my sme išli domov. Zobrali nám priepustky a nám povedali, že v Prešove nám dajú razítko na tie priepustky a že budeme môcť ísť domov. Nebola to pravda. Keď sme vystúpili z vlaku a čakali, že nám dajú priepustky, oni nás vzali a pozatvárali. Nás na stanici bolo asi 10, lebo niektorí už pošli domu, aj nám bolo veru potrebné tak urobiť. Zo stanice nás vzali do kasárni, zavreli nás do väzenia a s každým urobili zápisnicu odkiaľ a čo je. Držali nás tam do pondelka a potom nás eskortovali do Košíc. Môj otec ma prišiel navštíviť v nedeľu aj niečo priniesol. Hovorili mu, že som išiel domov. Takže chudák veľmi sa ponáhľal skoro domov. Keď prišiel domov, tam ma nenašiel, lebo ja som bol v Prešove zavretý. Tak som sa s chudákom otcom už viacej nevidel. Keď nás priviezli do Košíc, tak nás potom odsúdili a dostali sme po 5 dní kasárnika. Ja si myslím, že to bolo celkom zbytočné, lebo hneď na druhý deň nás naložili do vagónov a nás vyviezli na front do Poľska. Išli sme na Užhorod, Sanok, Nový Sambor, Starý Sambor a Drahobyc cez Luciver teraz cez Lvov, Striju. Vtedy tam bol ruský front a náš maďarský deviaty regiment bol v zálohe. Nás tam prišlo celý vlak 1. práporu. Porozdeľovali nás a mňa zaradili do 3. roty. Mali sme nadporučíka, ktorý bol v civile profesorom a prišiel s nami z Košíc. Jeho pridelili do 3. roty, lebo sme nemali veliteľa. Celý prápor bol ubytovaný v jednej obci a chodili sme kopať zákopy po poliach. Ten chotár bol veľmi mokrý, tak sme chodili po potokoch a mlákach. Samé močiare, cez ktoré sme museli pozorne kráčať a to boli dosť široké. Niektoré mali až 50 metrov. Kto však pomýlil krok, tak dostal 20 - 25 palíc na zadok, tak nás trestal len náš nadporučík. Keď sme sa vrátili od zákopov domov do obce, dostali sme obed. Náš nadporučík mal napísaných niekedy až 10 mien, ktorých vyvolal. Každý musel ľahnúť na lávku a rotmajster bil po zadku. Druhé roty tiež chodili cez močiare, no telesné tresty nerobili, len tá naša sviňa nás trestala, chcel ukázať, že on to môže. Tam sme boli do 17. augusta 1917. Tak nás naložili do vagónov a viezli do Rumunska, lebo Rumuni 15. augusta 1917 vypovedali Rakúsku vojnu. Cestovali sme naspäť cez Ungrad, tj. Užhorod cez Maďarsko do Sedmihradska a do Koložváru. Tam sme vystúpili a ubytovali nás v jednej obci, ktorá sa volala Sejem Botani, ale tam boli Maďare. Aj tam sme chodili kopať zákopy na také vrchy. Kopali sme 5 dní a na šiesty deň bola nedeľa a vtedy sme nemuseli kopať.“ Tu končí jeho vlastnoručný záznam. Ďalšie pokračovanie jeho životnej cesty a najmä pretrvávajúci pobyt na frontoch 1. svetovej vojny uvádzajú už len z osobných spomienok jeho rodinní príslušníci: synovia Ján a Ladislav a dcéra Gertrúda. V decembri 1917, keď bol na rumunskom fronte, mu zomrel otec Ján. Oznámili mu to a umožnili jeho účasť na pohrebe. Keďže frontová línia bola veľmi vzdialená od najbližšej železničnej stanice a prístupná cez horské lesné pásmo, mohol ísť len s konvojom, ktorý zásoboval front. Z toho dôvodu sa oneskoril a domov prišiel až po otcovom pohrebe. O šesťdesiattri rokov neskôr, v roku 1980, jeho syn Ján a najmladšia vnučka Janka prešli rumunské pohoria Paring, Lotru a Cibin a naďabili na miesta bojov 1. svetovej vojny. V okolí vrcholu Piatra Alba (Biela Skala) prechádzali miestami so značným množstvom vojenských zákopov, drôtených zátarasov a iných vojenských objektov. V synovej pamäti sa vynorila spomienka na otcove spomínanie na rumunský front, latinsky znejúce názvy rumunských miest a odľahlosť tohto územia. Aj v týchto rokoch boli tieto miesta veľmi vzdialené civilizácii. Na rumunskom fronte sa jeho pluk dlho nezdržal a asi začiatkom roku 1918 bol celý presunutý na taliansky front. Na novom fronte zúrili na rieke Piave ťažké boje medzi Talianskom a Rakúsko-Uhorskou monarchiou. Jeho bojový útvar sa v tejto frontovej oblasti pohyboval od rieky Piavy smerom na vrchol Monthe Grapa, ďalej cez pohorie Asiago smerom na mesto Rovereto. Z bojov na tomto úseku spomínal udalosť, keď sa dostal do čaty, ktorá opravovala streľbou popretŕhané drôty telefónneho spojenia do prvej frontovej línie. Pri jednej takejto pochôdzke ich prekvapila kanonáda. Ukryli sa v skalnej diere, ktorá bola vstupom do neznámej jaskyne. V jaskyni boli poukladané a pochované telá mŕtvych vojakov z predchádzajúcich bitiek. Nič iné neostávalo, len vydržať v tomto prostredí, pokým kanonáda neskončila. Ďalší veľmi silný zážitok bol pohľad na ranených talianskych vojakov, ktorých transportovali pomocou horskej lanovky. Po úspešnej rakúskej ofenzíve bola lanovka odstavená a trpiaci muži ostali visieť na sedačkách, pod ktorými prechádzali nepriateľskí rakúski vojaci. Zo všetkých strán sa ozýval nárek zranených, ktorí mali len malú nádej, že sa dostanú do bezpečia. Otec sa už nedozvedel, čo sa s ranenými stalo, pretože jeho oddiel postupoval ďalej na západ. Napokon sa karta obrátila, Taliani nadobudli prevahu a rakúski vojaci padli do talianskeho zajatia. Pri zajatí prišiel takmer o život v okamihu, keď taliansky vojak naňho namieril zbraň a chcel ho zastreliť. V poslednej chvíli ho zachránil armádny dôstojník, ktorý doslova odklonil hlaveň pušky a prikázal vojakovi nestrieľať. Ako zajatec sa dostal do pracovnej skupiny, ktorá mala za úlohu zvážať drevo z lesa na železničnú stanicu. Práca bola namáhavá až tak, že z 300 zajatcov ostalo nažive len 100. Spomínal, že keď úplne zbedačený zvyšok ich pluku prechádzal s vojenskými strážcami cez talianske mestečká, domáci obyvatelia hanlivo a kriticky pokrikovali na vlastných talianskych vojakov. Zvyšok zajatia strávil v zajateckom tábore niekde pri Verone. Bolo v ňom údajne až 25 000 zajatcov. Bol tam nedostatok jedla, iba raz denne riedka polievka; hlad a infekčné choroby spôsobovali smrť množstva zajatých vojakov. Pravdepodobne najsilnejšia spomienka, ktorá sa mu zafixovala do pamäti natrvalo, bola spomienka na káry, ktoré každé ráno prechádzali okolo stanov a zberali mŕtvych vojakov. Pohonič kričal: „Dove é questo morto?“ (Kde je mŕtvy?) Tu v tomto tábore sa stretol so svojim rodákom z Lipian – pánom J. Maľarikom, ktorého ošetroval, keď dostal dyzentériu. Pravdepodobne aj vďaka jeho starostlivosti sa pán Malľaik vyliečil a obaja ako jedni z mála zajatcov prežili kruté podmienky v zajatí. V závere roka 1918 sa prvá svetová vojna skončila. Vznikla Česko - Slovenská republika, ktorá postupne svojich občanov v zajateckých táboroch repatriovala domov. Pravdepodobne v 1. polroku 1919 sa vrátili obaja: otec aj p. Maľarik na Slovensko. Ich novým vojenským mestom sa stala Žilina. V Žiline sa starý otec dal odfotografovať v ateliéri Jána Vykopala (Obr. 1) a jedine táto fotografia sa zachovala. Keďže obaja navrátilci z talianskeho zajatia boli ešte mladí, platil pre nich zákon o službe v novovytvorenej československej armáde. Samozrejme, velenie im umožnilo dovolenku na návštevu svojich domovov. Prišli domov a keď zistili, že všetci starší účastníci vojny sú už natrvalo doma, rozhodli sa, že sa do Žiliny nevrátia. Po niekoľkých dňoch navštívil otca četník (policajt), zobral ho so sebou a spolu išli k Maľarikovcom. Keď stará pani Maľariková videla cez okno prichádzať otca s četníkom, ukryla syna v posteli pod perinou. Na otázku, kde je vojak Maľarik, dostal četník iba neurčitú odpoveď. On však medzitým zbadal pod perinou pohyb, odkryl ju a hľadaného vojaka našiel. Doslov tejto udalosti bol v Žiline. Otec dostal 10 dní väzenia a jeho spoluzajatec 15 dní. Nuž takto skončili dvaja lipianski účastníci 1. svetovej vojny, ktorí prežili ťažké talianske zajatie. Doslúžili v Žiline stanovený čas a vrátili sa natrvalo domov. Jozef Turlík so svojou ovdovelou mamou museli sami obrábať svojich takmer 4 ha poľnohospodárskej pôdy. V roku 1922 sa oženil s lipanskou rodáčkou Máriou, rod. Sedlákovou, ktorej starší brat Pavol sa z bojiska 1. svetovej vojny už nevrátil. Okrem práce na rodinnom gazdovstve sa otec venoval aj obuvníctvu, ktorému sa pred vojnou vyučil. Pracoval ako tovariš u miestnych obuvníckych majstrov na výrobu pracovnej obuvi, tzv. bagančí, ktoré svojou kvalitou získavali popularitu nielen vo vlastnom regióne, ale aj v banských či priemyselných strediskách vtedajšej republiky. Ako miestny občan, neskoršie člen obecného zastupiteľstva, podieľal sa na úprave vtedajšieho námestia mestečka Lipany do dnešnej podoby, postavenia pomníka padlým občanom v 1. svetovej vojne (Obr. 4), ale aj výstavby obecného, dnes už mestského úradu. Niekedy na rozhraní 20. a 30. rokov minulého storočia sa osamostatnil a stal sa z neho obuvnícky majster s vlastnou dielňou. Priebežne zamestnával 2-3 tovarišov, v čase sezóny aj viacerých učňov. Vyučil aj niekoľko chlapcov za obuvníckych tovarišov. Keď v období polovice 30. rokov firma Baťa ako veľkovýrobňa obuvi, zriaďovala v Lipanoch a v okolí predajne obuvi, miestni výrobcovia aj napriek oveľa lepšej kvalite postupne obmedzovali svoju výrobu a s nástupom socializmu po roku 1948 súkromná obuvnícka výroba takmer celkom zanikla. Jeho životnú cestu v roku 1938 ovplyvnila aj všeobecná mobilizácia, ktorá bola vyhlásená v čase, keď vtedajšiu republiku ohrozovalo Nemecko. Už ako 40 ročný musel nastúpiť do vojenského útvaru v Levoči. Mám v dobrej pamäti tento deň, keď stovky mužov z Lipian a okolia sa na železničnej stanici lúčili so svojimi blízkymi a nastupovali do mimoriadnych vlakov, ktoré ich odvážali do kasárni. Po niekoľko týždňovom pobyte v Levoči sa šťastne vrátil domov v čase, ktorý znamenal aj koniec 1. ČSR a začiatok 2. svetovej vojny. Po 2. svetovej vojne sa ešte ako roľník venoval najmä svojmu hospodárstvu do čias, kým socializácia dediny nezničila tento spôsob poľnohospodárskej výroby. Dovtedy bol aj členom obecného zastupiteľstva a aktívne sa podieľal na riadení obce. Po roku 1948 sa stal nespoľahlivým občanom. Po nútenom vstupe do JRD ešte nejaký ten rok pracoval na družstevnom. Potom už ako dôchodca žil skromne a v roku 1978 zomrel ako 80 ročný. Nuž, takýto životný osud sprevádzal jedného účastníka 1. svetovej vojny z nášho mestečka. Nebolo to ľahká cesta, ale bola sprevádzaná jeho skromnosťou, pracovitosťou, pokorou, ale aj odvahou. My, jeho ešte žijúce deti vďačíme jemu a našej mame, že napriek vojnovým udalostiam a ustavičnému zápasu o živobytie sa venovali aj našej výchove. Umožnili nám vyštudovať vysoké školy a viedli nás k pracovitosti, čestnosti i vzájomnému porozumeniu. Zoznam obrázkov: Obr. 1 Denník J. Turlíka so zápiskami z 1. svetovej vojny Obr. 2 Vojenská fotografia J. Turlíka Obr. 3 Odhalenie pomníka padlým v 1. svetovej vojne v mestečku Lipany v roku 1928 Obr. 4 Pamätník padlým v 1. svetovej vojne z roku 1928 v dnešnej podobe Spomienky zapísali,upravili a vložili : Najstarší syn Ing. Ján Turlík a vnučka doc. RNDr. Jana Staničová Turlíková, PhD.

Fotokópia fotografie. || Moja stará mama Anna Benikovská pochádzala z piatich detí. Brat Štefan Urban, ktorý narukoval, bol od nej o dvanásť rokov starší. Vždy naňho spomínala, keď šla zapáliť na hrob sviečky pre svojich rodičov, jedna musela byť naviac - pre Števka. Z frontu sa totiž nikdy nevrátil.