Môj starý otec Ján Šamaj sa narodil v roku 1889 v chalupe na Jánskovom grunte. Učil sa slovensky aj maďarsky, ešte v Rakúsko-Uhorsku. Spomínal, koľko bolo divej zvery. Ryby z potoka chytali do pletených košov na zemiaky. Svine im pásol obecný pastier, za krajec chleba im ráno zapískal na píšťalke a už boli pri ňom a večer zasa, keď sa vracal. Každá sviňa mala vo svojom dvore nachystané krmivo a hneď vedela do ktorého dvora a komu patrí. Mali mlyn, z ktorého si nechávali múky, alebo otruby za mletie pre svoj statok. Dedo mal brata, ktorý zahynul počas 1. svetovej vojny v Rusku, sestra mu zomrela ako mladá. Zostal teda sám, mal len veľa bratrancov a sesterníc. Pochádzal z veľkej rodiny Šamajovcov, ktorí mali prezývky rôzne po Papradne. Jeho otec bol tiež Ján a mal za ženu Počiatkovú z Brvnišťa. V I. svetovej vojne narukoval do tzv. husárskeho vojska, kde sa staral o kone a jazdil na nich, vtedy to volali rajtovanie na kone. Bol vyznamenaný, ale na front ho nedali, lebo ostal ako jediný syn. Dostal dovolenku, volali to úľap, aby doma pokryl strechu. Nestihol ju pokryť včas, tak zostal doma dlhšie a na priepustke si prepísal dátum. Po navrátení do kasární mu na tento čin prišli a musel ísť na veliteľstvo. Dostal ponuku buď 14 dní väzenia, alebo ísť na front. Vybral si front. Išiel vlakom do Pešti. Vtedy nebola Budapešť. Odtiaľ bol presunutý do Srbska. Spoznal tam slovenskú rodinu, ktorá ho chcela priženiť. Spoznával tam aj nové zákony, keď si odtrhol jablko poza plot z dvora, majiteľ mal právo strieľať. Potom sa zúčastnil vysťahovania srbských občanov z dedín. Vraj išiel miestny funkcionár, ten ukázal palicou na dom, kde bývali Srbi, vyhnal ich z domu, dovolil im zobrať jedlo do uzlíčka a poslal ich do zástupu, aby ich odviedli. Dedovi bolo týchto ľudí veľmi ľúto. Ľudia potom museli dať potraviny na kopu. Vojaci si z nich brali chlieb, syr. Ďalší vojaci ich odvádzali k veľkej priekope, stavali ich do radu po sedem a strieľali. Keď to skončilo, bol sa tam pozrieť, veľa ľudí bolo mŕtvych, ale niektorí ešte žili s veľkými a ťažkými zraneniami. Trčali im vnútorné orgány z tela a ešte dýchali. Opisoval to, že im trčali pľúca a črevá z tiel a ešte dýchali a vnímali. Potom bol starý otec prevelený na taliansky front, pochodovali niekoľko týždňov. Bol aj hospitalizovaný v nemocnici na ťažké otlaky nôh. Hovoril ako večer po dlhom pochodovaní ľahli pod deky na zem a ráno, keď sa prebudili, nikde nikoho. V noci nasnežilo a pod snehom videl len také kôpky. Povedal, že bolo celkom teplo. Spomínal, ako ich pozval nejaký gazda a nakrájal im zoželatínované víno. Niektorí vojaci išli do pivníc a tak sa tam opili, že strieľali do sudov vína a ráno ich našli v ňom utopených. Potom pochodovali, volali to na taliana. V zástupoch v tvare podkovy. On sa z toho zástupu dostal dozadu, lebo sa mu rozviazala šnúrka na topánke a zaväzoval si ju. Keď pochodoval úplne vzadu, skočil do krovia a až keď sa zotmelo vyšiel a vošiel do lesa. Našiel tam dvoch Chorvátov, ako si opekali zemiaky. Ponúkli ho a on ich zase cigarou. Rozprávali sa celú noc. V diaľke bolo počuť strašnú streľbu. Ráno sa rozlúčil a išiel hľadať svoju skupinu s vojakmi, nikoho živého však už nenašiel. Potom sa prihlásil na hlavnom štábe a tí ho poslali na frontovú líniu, dali mu dve konzervy a povedali zbohom. Bol pridelený k jednotke, ktorá mala zákopy v nejakej hore, ktorá bola prevŕtaná ako syr ementál chodbami. Tými chodbami dopĺňali vojakov do zákopov a okopov, v ktorých mali umiestnené guľomety, nazývali ich mašingvéry, z mašín Guerma. Na chladenie mašingvérov používali vodu a keď sa im voda minula, nalievali tam aj kávu. Vedľa deda, jeho spolubojovník odistil granát, chcel ho hodiť na Talianov, ale zachytil sa mu a celého ho roztrhalo. Dedo spomínal, že do rána veľmi zapáchal. Celú noc strieľal, až mu úplne na červeno svietila hlaveň jeho pušky. Raz sa cez nich prevalilo talianske vojsko. Tí, ktorí sa schovali, prežili a o chvíľu zase hnali Talianov naspäť. Dedo povedal, že mohli tých Talianov postrieľať, lebo vstupovali proti nim do kopca, ale nechali ich prejsť, úbožiakov a za to im pohádzali do zákopov cigarety, kávu a tak pod. Starý otec bol zase prevelený na inú frontovú líniu, kde zažil hrôzu. Bombardovali ich 12 hodín. Bol schovaný pod dreveným zákopom, keď mu lietajúca hlina už bránila v dýchaní, pažbou zbrane ju vytláčal von od seba. Tí čo to nevydržali, vybehli von a vyleteli do vzduchu. Aj z Papradna rodák tam bol, tiež ho videl utekať a viac už o ňom nepočul. Dedo sa po návrate z vojny oženil za Máriu Hrnčíkovú od Hrncov. Mali spolu troch synov, Gejzu, Štefana, Ruda a dcéru Helenu, ktorá zomrela. Postavil bačov v Modľatíne, kde sa bačovalo s dobytkom. Mlieko nosili do dediny. Na mlyne sa mlelo už len pre vlastnú spotrebu. Nikto sa už o mlyny nezaujímal, lebo múka sa už vozila do obchodu jemná a stála dva grajciare. V štyridsiatych rokoch stavali murovaný dom, v ktorom býva Helena Bryndziarová, rod. Šamajová, moja sestra. || || Fotografie Jána Šamaja || Photograph

3 fotografie - 2x Josef Motyčka, 1x foto s manželkou Annou a dcerami Jarmilou (provdanou Havlíčkovou) a Jiřinou; Dopis od p. Močkaverta (?) z 12. 12. 1917; Úmrtní list z 19. 11. 1921 || Josef Motyčka (1. listopadu 1889 - 30. září 1917) stavitelský asistent z Brna - Jundrova narukoval v srpnu 1915 k 10. českému střeleckému pluku. Bojoval v jeho řadách na italské frontě na řece Soči/Isonzo. Bližší podrobnosti o jeho činech nejsou zatím známy. Dle dopisu od p. Močkaverta (?) ze dne 12. prosince 1917 se Motyčkova žena Anna Motyčková dozvídá, že její manžel buď padl anebo byl zajat. Okolnosti jeho zmizení se nepodařilo objasnit. Josef Motyčka byl úředně prohlášen za mrtvého až dne 19. listopadu 1921 Českým zemským vojenským velitelstvím v Brně, které vystavilo úmrtní list.

Lettere || Pubblico le lettere che mio nonno Michele Villa ha inviato dal fronte trentino dove è deceduto a soli 34 anni il 2 luglio 1916. Dedico questo ricordo a mia madre Villa Teresa rimasta orfana a poco più di 1 anno, e a mia zia Villa Maria Carlotta che non ha mai conosciuto il padre.